Myšlienka návratu tela späť do prírody v sebe nesie prirodzenosť aj otázky.
Kde sú hranice medzi tým, čo cítime ako zmysluplné, a tým, čo ako spoločnosť dokážeme bezpečne uchopiť?
Existujú témy, ktoré v nás na prvé počutie vyvolajú nepokoj.
Nie preto, že by boli nesprávne.
Ale preto, že na ne ešte nie sme celkom pripravení.
Jednou z nich je aj skompostovanie tela.
Myšlienka návratu tela späť do prírody mi sama o sebe dáva zmysel.
Je v nej jednoduchosť, prirodzenosť a určitý druh pokory voči kolobehu života.
Ak by som mala možnosť voľby v prostredí, kde je tento spôsob dôstojne a bezpečne ošetrený, vedela by som si predstaviť, že by som sa k nemu priklonila.
Zároveň však vnímam, že spoločnosť, v ktorej dnes žijeme, ešte nie je nastavená tak, aby sa to mohlo diať bez jasných hraníc.
Nie je to o odmietaní myšlienky.
Je to skôr o otázke bezpečia a dôvery.
O tom, či vieme vytvoriť prostredie, v ktorom bude takýto proces prebiehať citlivo –
bez dopadu na okolie, bez rizika pre vodu, prírodu či ľudí.
Možno aj o veľmi konkrétnych, až úsmevne znejúcich obavách:
že by raz psík priniesol z lesa niečo, čo tam nemá byť.
Alebo že by sa z dobrej myšlienky stal neorganizovaný chaos – napríklad v podobe „súkromných cintorínov“, ktoré by mohli mať dopad na okolie.
Aj tieto obrazy patria k tomu, ako premýšľame.
A je v poriadku ich pomenovať.
Zaujímavé je, že v niektorých krajinách sa tieto otázky už snažia uchopiť systémovo.
Napríklad v niektorých štátoch USA je legálny proces nazývaný natural organic reduction – teda prirodzená premena tela na pôdu v kontrolovaných podmienkach.
V Európe sa zase rozvíjajú lesné cintoríny, kde sa popol ukladá ku koreňom stromov, alebo tzv. prírodné pochovávanie bez balzamovania a bez klasických rakiev.
Tieto prístupy spája snaha o návrat k prírode – ale zároveň aj dôraz na pravidlá, bezpečnosť a rešpekt k okoliu.
Preto si viem predstaviť, že by skompostovanie tela dávalo zmysel aj u nás, ak by bolo jasne definované, odborne zabezpečené a ukotvené v pravidlách, ktoré chránia nielen jednotlivca, ale aj komunitu.
Na Slovensku je dnes právny rámec nastavený pomerne striktne.
Zaobchádzanie s ľudskými pozostatkami upravuje najmä zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, ktorý presne vymedzuje, akým spôsobom môže byť telo pochované alebo spopolnené.
Iné formy, ako napríklad skompostovanie tela, legislatíva zatiaľ nepozná a nie sú u nás umožnené.
Zároveň platí, že s ľudskými pozostatkami nemožno nakladať úplne voľne podľa individuálneho uváženia – ich zaobchádzanie je viazané na zákonné pravidlá a verejný záujem.
Možno je to pochopiteľné z pohľadu ochrany zdravia a prostredia.
Zároveň však prirodzene vzniká otázka, či by sa do budúcna nemohol otvoriť aj priestor pre ekologickejšie a osobnejšie formy rozlúčky, podobne ako je to v niektorých iných krajinách.
Aj dnešné možnosti nám ukazujú, že hľadáme cestu bližšie k prírode.
Ľudia si volia rozptyl popola, ukladajú ostatky pod stromy, hľadajú jednoduchšie a osobnejšie formy rozlúčky.
Možno je to len ďalší krok v tomto smere.
Možno sa postupne učíme pomenovať aj to, čo bolo dlho na okraji.
Napríklad proces, ktorý sa označuje ako teramácia – prirodzená premena tela na pôdu v kontrolovaných podmienkach, s dôrazom na dôstojnosť, bezpečie a rešpekt k prírode.
Aj v našom priestore sa o tejto téme začína hovoriť o niečo otvorenejšie.
V máji tohto roka sa v Českej republike koná odborná konferencia, ktorá sa venuje možnostiam jej legislatívneho ukotvenia a širšiemu dialógu o tom, ako tieto prístupy citlivo uchopiť.
Možno je to aj pozvanie k dialógu.
Nie k rýchlym odpovediam,
ale k otvorenosti premýšľať.
O tom, ako chceme odchádzať.
A aký svet pri tom zanechávame tým, ktorí ostávajú.
Ak ťa táto téma oslovuje, je to možno aj priestor na spoločné rozprávanie.
Pokojne napríklad v rámci death café (rozhovory o smrti) – miesta, kde sa o smrti hovorí prirodzene, ľudsky a bez tlaku.
🌿 Láskavo