Starnutie odhaľuje našu krehkosť

Niektoré stretnutia trvajú len chvíľu. Ich odkaz však zostáva dlho.

Nedávno som strávila popoludnie s postarším pánom Jankom spod Javoriny. Nepoznal ma. A predsa ma za jedno popoludnie naučil viac o živote, starnutí a radosti, než by to dokázala nejedna kniha.

Pri stretnutí s ním som si uvedomila, že starnutie so sebou neprináša len múdrosť. Prináša aj odkrytie ľudskej zraniteľnosti.

Často hovoríme, že od starších ľudí by sme mali čerpať múdrosť. Lenže málokedy si k nim naozaj sadneme a dovolíme im rozprávať.

Býva v malej dedinke pod Javorinou. Každý deň sa vyberie na prechádzku smerom k miestnej skale. Pre väčšinu z nás obyčajná cesta. Pre neho súčasť života, ktorý má rád.

S veľkou radosťou nás s dcérou prevádzal dedinou. Ukazoval nám chalúpky, o ktoré sa potichu stará, prihodil zrno sliepkam, mačkám nasypal granule a s úsmevom poznamenal, že niekedy mu spoločnosť robí aj srnka.

Pozerala som sa naňho a mala som pocit, že ho neteší len to, že nám môže ukázať svoju dedinu.

Teší ho, že sa o jeho svet niekto úprimne zaujíma.

Už štyri roky je vdovcom. Keď spomenie svoju manželku a utrpenie, ktorým si pred smrťou prešla, oči sa mu aj dnes zalejú slzami.

Sedíme spolu na terase miestnej krčmy. Mladá čašníčka mu bez opýtania prinesie kofolu so slamkou. Usmeje sa a s detskou radosťou si vychutnáva obyčajný letný okamih, akoby to bol ten najväčší dar.

O pár minút sa ma s úplnou prirodzenosťou opýta:

„A ty, ako by si raz chcela byť pochovaná?“

Bez rozpakov.

Bez strachu.

Len ako človek, ktorý vie, že smrť patrí k životu rovnako ako radosť.

Čo si z nášho stretnutia odnášam

Keď som odchádzala, uvedomila som si ešte jednu vec.

Najväčším darom, ktorý sme tomuto pánovi dali, nebolo to, že sme ho navštívili.

Bol to náš záujem.

Možnosť ukázať nám miesta, ktoré má rád. Porozprávať o svojej manželke. O zvieratách, ktoré cestou kŕmi. O každodenných maličkostiach, ktoré tvoria jeho život.

Psychológia hovorí o potrebe byť videný. Nie obdivovaný.

Videný.

Byť pre niekoho človekom, ktorého príbeh stojí za vypočutie.

Možno práve preto by sme sa so staršími ľuďmi mali rozprávať častejšie. Nie preto, že nám majú odovzdať múdrosť. Ale preto, že každý človek túži po tom istom – aby jeho život neostal nepovšimnutý.

A možno práve vtedy zistíme, že najväčšiu múdrosť nenájdeme vo veľkých životných radách.

Odchádzala som s pocitom, že prijať život znamená prijať aj jeho krehkosť.

A možno práve preto stojí za to občas si k niekomu len tak sadnúť.

Počúvať.

A dovoliť mu byť videný.

🌿 Láskavo